Tragická správa o pribúdajúcich samovraždách vo France Telecom ma prinútila opäť sa zamyslieť nad tým, čo vlastne pre človeka znamená zamestnanie. Nie je predsa veľmi logické, aby si niekto vzal život kvôli nevhodným podmienkam na pracovisku. Veď môže prácu zmeniť aj napriek tomu, že v dnešnej dobe je to stále ťažšie. Ale určite to nie je dôvod na samovraždu. Iba ak...
Iba ak sa tí nešťastní ľudia stali závislými na tom konkrétnom zamestnaní - a to nielen finančne, ale celou svojou bytosťou. Nevedeli si ďalej predstaviť život bez tohoto zamestnania a pokračovanie v tom zamestnaní sa stalo rovnako neznesiteľným.
Je šialené, že sa niečo také môže stať (tým skôr, že to je vo Francúzsku, kde sa heslo "Sloboda rovnosť, bratstvo" stalo hybnou silou obrovských spoločenských zmien počas storočí). Znamená to, že títo ľudia sa stali otrokmi zamestnania, že zamestnanie sa pre nich stalo hodnotnejšie ako ich bytie, ich život (alebo prinajmenšom rovnako cenné).
Ja samozrejme viem, že je životnou nutnosťou mať nejaké peniaze (je to doslova otázka prežitia) a že peniaze sa zarábajú napríklad aj prostredníctvom zamestnania. Ale som presvedčený o tom, že neplatí vzorec "zamestananie = peniaze = život" (*). Platí "zamestnanie + mnoho ďalšieho = život", zamestnanie je len jedna zo súčastí života.
A tu sa dostávam k podstate: pre niektorých (a možno mnohých) z nás sa stalo zamestnanie ekvivalentom života. Bez zamestnania začíname mať pocit, že nežijeme. Ale to je úplná katastrofa, úplné prekrútenie podstaty práce ako životnej súčasti. Začíname by úplne vážne ako stroje. Ak stroj nedostane prácu, je nehybný - ako mŕtvy. Ale človek nie je stroj.
Toto je nebezpečný jav súčasného spoločenského usporiadania. Jednak preto, že vďaka nemu možno ľahšie ovládať masy, čiže sa zvyšuje riziko príchodu diktátora (viď. Hitler, ktorý podobnú situáciu využil) ale hlavne preto, že takýto stav degraduje ľudskú dôstojnosť zásadným spôsobom.
Jednu z príčin vidím v absolútne nedostatočnej legislatíve, ktorá zaostáva za realitou o celé desaťročia (na Slovensku minimálne o dve) . Zákony upravujúce podmienky a vzťahy tzv. trhu práce sú z priemyselnej doby a my tu máme dobu informačnú. Bude ich treba zmeniť, celý zákonník práce a súvisiace zákony bude treba vyhodiť do koša a napísať nanovo. Takto to ďalej nejde.
V prvom rade bude treba prestať obchodovať s prácou - s pracovným výkonom - a priznať si, že zamestnanci, podobne ako zamestnávatelia, predávajú nie svoju prácu, ale výsledky tejto práce. A zamestnávateľ nemá nárok na nič iné iba na to, aby si tieto výsledky kúpil. Nemá nárok na zamestnancove telo a dušu. Nemôže túto dušu uchvátiť ako nejaký démon (násilným ovládaním, neustálou kontrolou, sledovaním, používaním teroru, psychickej manipulácie, nátlaku a mediálnej manipulácie atď.) a vrhnúť do priepasti keď ju už nepotrebuje.
Rodinám nešťastných ľudí, ktorí si vzali život kvôli podmienkam v zamestnaní, vyjadrujem úprimnú sústrasť.
------------------------------------------------------------------------
*) A tých, čo by chceli poukázať na môj slogan odkazujem na citát Elberta Hubbarda: "Pracuj, aby si sa niekým stal a nie aby si niečo získal." Kariéra a teda aj zamestnanie je prostriedkom ako sa stať lepším človekom - viesť lepší život.
Príspevky
