Štatistický úrad zverejňuje údaje o zamestnanosti a nezamestnanosti. Okrem toho, že niektorí tieto údaje považujú za nepresné (diskutuje sa o metodike, čo započítať a čo nie atď.), podľa mňa tu je ešte ďalší problém: údaje sa svojou podstatou stále viac vzdaľujú od každodennej reality.
"Je potrebné usilovať o pojmy, ktoré sú úplne preniknuté skutočnosťou."
Realita verzus štatistika
Miera nezamestnanosti odráža stav na trhu práce ako krivé zrkadlo. Neukazuje všetko a aj z toho čo ukazuje, iba časť môžeme považovať za hodnoverné údaje, z ktorých sa dá urobiť nejaký úsudok. Rovnako ako HDP ani miera nezamestnanosti vôbec nevyjadruje bohatstvo obyvateľov krajiny. Handrkovať sa o tom, či treba zarátať aj takú alebo onakú kategóriu ľudí je v podstate zbytočné.
To hlavné čo potrebujeme vedieť je: máme tu určitý počet ľudí v produktívnom veku - aké percento z nich nemôže uplatniť svoj tvorivý potenciál a teda nemajú možnosť vytvárať zmysluplné hodnoty? Čiže podľa mňa sem napríklad patria aj ľudia:
- ktorí sa nechali vypísať na PN aj keď nie sú chorí,
- ktorých živí rodina a nie sú v evidencii úradu práce (z rôznych dôvodov, napr. aj preto, že sú vážne chorí alebo, že nechcú pracovať),
- ktorí robia na živnosť, ale v skutočnosti nepodnikajú len vyšli v ústrety zamestnávateľovi (alebo boli prinútení???), aby ich mohol na krátke obdobia prepustiť a znovu prijať
- ktorí pracujú na čiastočný úväzok alebo prijmú jednorázové či rôzne podradné podradné brigády, aby zarobili aspoň pár eur.
To všetko sú ľudia bez plného využitia tvorivého potenciálu. Zvyčajne to vôbec nie je ich chyba a ak áno, tak len čiastočne. Jednou z príčin je práve ten pohľad "cez čísla": týchto dáme do tejto kolónky, týchto do tejto a práca je hotová... Ale čo ľudia, čo životná realita? Na tej už zdá sa nezáleží, hlavné je, že v médiách sa môžu predvádzať také alebo onaké číselné udaje, tabuľky a grafy.
Ak chceme reálne zhodnotiť situáciu, nemôžeme to robiť iba podľa čísiel. Čísla nie sú príčinami, dokonca častokrát nie sú ani indikátormi. Niektoré číselné ukazovatele je potrebné nahradiť inými ukazovateľmi, ktoré budú pochádzať z reálneho života a nie zo štatistických prieskumov.
Príkladom takéhoto vychádzania z reality je sledovanie ekonomickej aktivity podľa intenzity svetelného vyžarovania v noci. Minimálne ako inšpirácia je to užitočné, pretože tu sa pre nami skutočne ukazuje realita.
Dve hlavné príčiny aktuálneho stavu vidím v tom, že vzdelávanie a legislatíva veľmi zaostávajú za spoločenským vývojom. Keď sa hlbšie zamyslíte nad tým, že napríklad pracovné pozície, ktoré sú najžiadanejšie, ešte pred niekoľkými rokmi prakticky neexistovali (viď "Did you know 3.0" video), pevne verím, že pochopíte čo tým myslím.
Zaostávanie vzdelávania
Následkom zaostávania vzdelávania za realitou je to, že ľudia nie sú pripravení na prácu, ktorú urobiť treba (nemajú potrebné znalosti, nenadobudli skúsenosti v danej oblasti). Buď vôbec nevedia ako sa uplatniť alebo sa snažia uplatniť tam, kde je už ponuka pracovných schopností príliš veľká (napr. ekonómovia-absolventi a čoskoro sa k nim pridajú aj absolventi právnických škôl).
V súčasnosti je typické, že mnohí nerobia to, čo študovali. Veľmi sa už nad tým nepozastavujeme, ale mali by sme, pretože to je jasný dôkaz, že časť štúdia (myslím tým stredoškolské a vysokoškolské) bola zbytočná, čo znamená vyhodené peniaze, ktoré sa mohli použiť na niečo iné.
A nie sú to malé sumy, jeden semester / trimester / polrok stojí 1000 a viac eur na študenta - môžu to byť aj miliardy eur.
Zaostávanie legislatívy
Zaostávanie legislatívy zase spôsobuje neistotu a zmätok na trhu práce (samotný názov "trh práce" je problémový a zastaralý, ale o tom inokedy). Napríklad je dôležitá otázka: prečo vzniká tlak na zamestnancov, aby si založili živnosť, čiže aby začali podnikať? Okrem toho, že pri zachovaní súčasných štatistických postupov takýto jav zásadným spôsobom skresľuje obraz o realite (zdanlivo je veľa podnikateľov), vyvoláva to mnoho zamestnávateľsko-zamestnaneckých konfliktov, ktoré majú tendenciu sa vyostrovať.
Na jednej strane je neférové a v rozpore zo zákonom nútiť niekoho, aby si založil živnosť a pracoval ako subdodávateľ a na druhej strane je to racionálne a dôležité opatrenie pre danú organizáciu, aby pracovala efektívnejšie a možno (?) sa tak zachránila pred krachom.
Pretože neexistuje zákonná úprava, ktorá by umožňovala takú formu zamestnaneckého pomeru, ktorá je flexibilnejšia ako bežný pracovný pomer, realita si vynúti náhradné riešenie - vo forme "práce na živnosť", čo je oxymoron, čiže nelogické protirečenie, pretože buď pracujete alebo podnikáte. Zákonodarná a výkonná moc sa tieto javy snaží potlačiť a trestať, ale to je hlúpe a navyše zbytočné. Múdrejšie by bolo analyzovať potreby oboch strán a vytvoriť zákonné úpravy, ktoré by tento stav regulovali správnym spôsobom. Aj niektorí zamestnanci by uvítali takúto formu zamestnávania, ale keďže im to zákony neumožňujú uchýli a sa k náhradnému riešeniu vo forme živnosti a podstupujú veľké riziko (častokrát si to nie celkom uvedomujú) a nemajú žiadnu zákonnú ochranu.
Zmena tohoto stavu je nevyhnutná - čím dlhšie potrvá doba presadenia zmeny, tým viac sa bude realita kriviť, čiže budú narastať zmätky a konflikty v zamestnaneckých vzťahoch. A nijaké zverejňovanie lepších alebo horších čísiel neprispeje k riešeniu.
Príspevky
